Uz ma jednu asi centimetrovu dieru v papuli (co jej urobila Aisa, ked bola moc doterna), ale jest nam chuti: http://youtu.be/K...

Ja mám tiež dvoch psov, zlatých retrieverov, avšak ja som ich zoznamoval ako štence, takže ja mám inú skúsenosť. Prvého psa Badyho som kúpil 2 mesačného. To bolo radosti, malá zlatá guľa, ako každý retriever chcel byť stále s nami, keď sme odišli s manželkou do práce, stále kňučal, jednoducho retrieveri to majú v povahe, potrebujú spoločnosť. Vtedy som sa rozhodol, že kúpim ešte jedného psa, aby netrpel samotou. Kedže Bady je svetlej farby, chcel som druhého retrievera v tom tmavšom odtieni, aby vedľa seba vyzerali rozdielne, tak sa mi to páčilo. Na Slovensku je však veľký problém zohnať tmavý odtieň retrievera, takže mi to trvalo dva mesiace, kým som natrafil na takú farbu psa, akú som chcel. Bady, ten náš starší už mal 4 mesiace, keď som k nemu priniesol trojmesačného Ronyho. Bál som sa, či ho ten starší nebude veľmi utláčať, ale na moje prekvapenie, keď som ich dal dokopy, Bady bol zvedavý, čo to pribudlo na dvore, a nový návštevník Rony naňho vrčal a štekal, no jednoducho nedal sa. Rýchlo sa skamarátili, a čo náš Bady vyparatil za dva mesiace, to Ronymu stihol ukázať za dva dni/ podhrabali plot a ušli do susedov, vykúpali sa v močovke, roztrhali niekoľko papúč../, no myslel som, že ma trafí šľak. Vtedy som však zo starším začal chodiť na cvičisko a začala výchova. Odčervenie a očkovania oboch boli samozrejmosťou. Veterinár bol sám prekvapený, ako si tí dvaja psi dobre rozumejú, že vraj je to vzácnosť. Zvykli si na seba až tak, že keď som išiel s jedným k veterinárovi a druhý bol doma, tak jeden kňučal v aute a druhý na dvore behal, kňučal a hladal, kde sa mu podel kamarát. Keď príde ku mne nejaká návšteva, čuduje sa,že sa tí dvaja stále bijú ako najväčší nepriatelia, ale za rok čo ich mám, nemali zo vzájomných súbojov ešte ani škrabanec, imitujú lov, tak som to pochopil ja. Na a na cvičisku to bol tiež veľký problém, to ste si ale asi všetci všimli. Keď sme ich cvičili, stále sa len na seba obzerali a nevedeli sa sústrediť na psovoda, ale len jeden na druhého. No po pol roku trpezlivosti sa to konečne znormálnilo. Samozrejme musíme ich s manželkou cvičiť v určitej vzdialenosti od seba, ale ide to. Teraz tvoria svorku, doma sa klbčia, ale mimo dvora držia spolu. Keď je na cvičisku bitka so psami sú len dve možnosti, buď sa bijú obaja moji psi, alebo ani jeden. Možnosť, že sa bije jeden a druhý sa len pozerá neexistuje. A ešte jeden postreh, pár mesiacov som nevedel, ktorý z nich je dominantný, pretože mladší Rony stále zapáral , vrčal a štekal na Badyho a ten sa vždy otočil a ustupoval. Po čase som si však všimol, že to pre neho boli nepodstatné veci, avšak keď som zbadal, že Bady odohnal Ronyho od jedla a ten so strachom čakal na boku, zistil som, že dominantný je ten starší. Teraz keď jedia, som pri nich a keď treba robím poriadky. Mám s dvomi psami kopu starostí, ale aj kopu radosti a nemenil by som. Aj s manželkou sme radi, že sme sa rozhodli pre dvoch psov, aspoň sa doma nenudíme. A na letnú dovolenku pri Liptovskú Maru berieme aj psov, už vidím aký to bude blázninec, čo už. Ale zvládneme to, veď majú výcvik... Ha, ha. Pre istotu som ich dal aj začipovať, ak by sa niekde zatúlali. Takže dva psi z môjho pohľadu dobrá voľba, je to lepšie pre spoločenské druhy psov, to je môj názor.

Vdaka za tvoje postrehy. Verim, ze pripadny zaujemca - zaciatocnik, ziskava citanim neocenitelne informacie. Dolezite je aj plemeno, N. Ovciak je predsa len ina kategoria a tiez priniest ku 7 rocnemu psovi stena a k polrocnemu, co je vlastne este relativne stale stena, je ine. Pokial som si nechaval stena po materi, tak to bolo ine kafe, ta matka si nechala od neho vsetko, jedine zrat z jej misky mu nedovolila (raz som prisiel o stena tak, ze stena prislo k miske, matka zavrcala, sekla a hlava stenata napoli ...), ale obycajne je to len "ustipnutie". Samozrejme su pripady, kedy aj dospela matka prijme cudzie stena, ale tento moj to urcite nie je. Ma to ale jednu vyhodu, stena sa viacej naviaze na psovoda, ako na matku, comu sa v pripade vlastneho odchovu neda zabranit.

Súžitie dvoch psov je zložité. Ja som pred pár rokmi vzala z cvičáku fenku vlčiaka, ktorá bola uviazaná na špagáte o plot cvičáku. Bola to čierna fenka. Ja som ju zaniesla mojej kmotra, lebo v tom čase som mala doma psa nemeckej dogy. Kmotra v tom čase mala už doma dospelú fenu nemeckého ovčiaka. Avšak zvykly si na seba a žili spolu niekoľko rokov. Jedného dňa keď nebol nikto doma tak sa pobili tak, že keď prišli domov nevedeli čo majú robiť. Už sa to nedalo ani zošiť. Boli na franforce. Už ich Ostatník iba utratil. Boli už takmer uhynuté. Aj takto to niekedy končí. Všetko je dobré, až raz ........................

Velmi poucny a aj smutny prispevok. Dava za pravdu mojim skusentiam a verim, ze si pripadny citatel vezme z neho ponaucenie. Pre mna je dolezity ten fakt, ze sa to stalo vlastne az po rokoch, co bol aj moj pripad NO-šica, avsak som si myslel, ze sa jedna o ojedinely extrem. Uz si nemyslim! I ked viete ako to je, 5 rokov mozeme davat pozor, psov denno-denne oddelovat, avsak staci zabudnut 1x... Samozrejme su to extremy, vacsinou jeden pes sa podriadi a konci to len s mensimi zraneniami, ale je to ako z ludmi. Aj medzi nami sa najdu vrahovia...