Nostalgická spomienka.
Pridal jopal dňa May 27 2012 18:04:39
Dnes sme cvičili na starom posledný krát.
Podrobné novinky
Dnešným dňom, (27. mája 2012) skončil oficiálny výcvik na starom areáli a uzavrela sa jedna dlhá, zaujímavá a poučná kapitola v histórii psíčkarov v Zlatých Moravciach. Dnes sme sa naposledy organizovane zišli na starom „pľaci“ a symbolicky odcvičili svoje cviky. Účasť cvičiacich bola jedna z najslabších, čomu prispeli hlavne starosti s novým areálom, pre ktoré sa mnohí dnešní účastníci obetovali a miesto venovania sa svojim miláčikom, išli riešiť určité technické veci na nový areál, ktoré sa nedotiahli do konca, pri včerajšej brigáde. Na druhej strane, štyria cvičiaci z chuti a úspešne predviedli naučené cviky pod vedením výcvikára a netradične už o 11.00 oficiálnu časť výcviku ukončili. Myslím, že po 27 ročnom pravidelnom chodení (neviem či som vynechal 5 krát), kedy som sa venoval hlavne začínajúcim psíčkarom, „zodral“, vysvičil a prežil 8 služobných vlastných psov, (aktuálne cvičím s deviatym, desiate, skoro 4 mesačné šteňa je v „prípravke“), sa ma táto udalosť dotýka asi zo všetkých najviac. Je to pre mňa o to ťažšie, že tak, ako sa mnohí z nás narobili (a ešte aj narobia) na novom pľaci, som sa narobil ja s bývalými zakladajúcimi kolegami na tomto pôvodnom. Mnohí z nich už nežijú (pozdravujem chalani, spomínam na Vás), mnohí už zo zdravotných dôvodov prestali a väčšina si proste našla iné záujmy. Za všetkých musím spomenúť hlavne Joža Kollára, ktorý svojim zanietením sa rozhodujúcim spôsobom pričinil o tento priestor a o vznik kynológie v dnešnej forme v Moravciach. Ďalším, kynológii veľmi oddaným človekom, ktorý prišiel medzi nás, ešte ako žiak základnej školy so svojim prvým bastardíkom asi 5 rokov po založení a vydržal do dnes, je Maťo Valach. Svoje skúsenosti odovzdával (a verím, že ešte dlho bude) všetkým záujemcom o kynológiu a psov vôbec. Robil to taktiež bez akéhokoľvek nároku na honorár, bez vidiny osobného prospechu, proste len tak, lebo ho to bavilo. Keď sme dnes odchádzali po výcviku obaja domov, sedel v aute a díval sa smerom ku vchodu. Pýtam sa ho: „Čo si zabudol? „ „Nič, lúčim sa“, odpovedá... Slza sa skotúľa, život ide našťastie ďalej...
Jozef Paluška